Parlamentné voľby sú i príležitosťou k poohliadnutiu sa za uplynulým obdobím a hľadaniu východísk do ďalších rokov  pre celú spoločnosť -šport nevynímajúc – (aj u nás ) k čomu  má byť aj tento príspevok.  

Náš šport potrebuje radikálne zmeny.            

Šport na Slovensku i keď niekedy pôsobí dojmom úspešnosti – skôr dotvára mozaiku príbuzných oblastí školstva, vedy a zdravotníctva – v kríze. Šport nie sú len  populárne, vrcholové podujatia a súťaže športových odvetví, ale vo verejnom záujme  je to resp. mal by byť aj šport pre všetkých, školský šport a pohybová aktivita obyvateľstva. Aj preto by sa šport v súčasnom poňatí, štruktúre a pre upadajúce  výsledky mal  vzdať neúspešných praktík a  cez filozofickú kinantropológiu a sociokultúrny kontext nájsť racionálny a efektívny  model športu.

Hlavné problémy: Východisku z krízy nepomohol ani dlho očakávaný zákon o športe č. 440/2015 Z. z. ,  ktorý   v úprimnej snahe o komplexný prístup nabalil na seba rôzne zadania a nakoniec aj byrokraciu. Postupne sa dostal pod politický tlak, čím sa otvorená a konštruktívna kritika takmer celej športovej obce a legislatívy  väčšiny rezortov  stala zbytočná, až nakoniec po vynútených novelizáciách stratil svoju podstatu. Je to signál volajúci po dôkladnej novelizácii alebo novom zákone.

Roztrieštené športové hnutie neakceptovaním vývoja športu vo svete i  povrchnou starostlivosťou štátu a verejnej správy nespĺňa svoje poslanie v spoločnosti a neuspokojuje ani základné potreby obyvateľov po pohybovej aktivite a požiadavky na dôstojnú reprezentácii štátu. Súvisí to popri  problémoch s legislatívou aj  v nesystémovosti najmä ignorovaním základných dokumentov športu i Programu vlády  SR 2016 -2020. Už len nefunkčnosť Rady vlády pre šport a jej komisií  pozastavilo centrálne  angažovanie odborníkov z vedy a praxe čím sa uprednostnila, ale i preťažila štátna administratíva. Ďalším zanedbaním programu vlády a jeho kontroly sa namiesto nadrezortného prístupu,  otvoril priestor  na presadzovanie skupinových záujmov.

Podobne dopadla aj koncepcia štátnej politiky športu 2012 – 2020, ktorá sa v skutočnosti skončila skôr ako začala. Nikto sa podľa nej neriadil ani na ňu neodvolal. Všetko podlieha akémusi „uponáhľanému“ marketingu, ktorý stačí  nielen na ospravedlnenie chýb, absolutizáciu úspechov ale i priestor pre lobing.

Chýbajúci systémový prístup sa  preniesol i do legislatívy. Športové poukazy pre zdravotne znevýhodnené deti a šport pre všetkých do 14 rokov (zo zákona) nahradili príspevky na šport detí do 18 rokov a športové poukazy do 23 rokov, čo už štát financuje. Namiesto financovania cez jedno centrum  pribudol k ministerstvu školstva Fond na podporu športu a takmer aj ministerstvo športu. Infraštruktúru športu mal financovať Slovenský olympijský a športový výbor bez kompetencii na tento účel. Nesystémovosť  pokračovala zmenou zákona o športe k profesionálnym  športovcom a vyvrcholila kauzou Národný futbalový štadión.

Šport sa prezentuje len ako športové odvetvia, zväzy, kluby a ich úspechy. Dostáva sa do  izolovanosti, stráca reflexiu, víziu a utápa sa vo vlastných chybách. Stráca sa členstvo, trpí  výkonnosť, klesá záujem divákov a ubúdajú úspechy vo svete. Tým sa oslabuje jeho motivačný a výchovný vplyv i celý potenciál .

Najväčšie zlyhanie športu na Slovensku a do sveta volajúci problém predstavuje šport pre všetkých.  I keď je všade vo svete v systéme športu súčasťou s ostatným športom je u nás zaradený až kdesi za tzv. neuznané športy. Predstavuje to žiadne, alebo minimálne dotácie (spolu so školským športom v štátnom rozpočte na šport na rok 2019  cca 1% čo je európsky a možno aj svetový rekord). Marginalizovaný šport pre všetkých  a priori odsúdený k zániku sa  nedostal ani k možnosti prezentácie a nedokázal nájsť silu k integrácii a vyjadreniu v synergickej koncepcii a jej realizácii. Neustále je považovaný len za akúsi voľno – časovú zábavu   ponechanú na zanedbané a upadajúce dobrovoľníctvo bez aspoň základnej podpory.

Šport a jeho podsystémy: Úspešnosť športu závisí od funkčnosti systému športu v spoločnosti, ktorej základom je vyváženosť oboch podsystémov – výkonnostného s vrcholovým a športu pre všetkých.                                                                                                                                    Šport pre všetkých svojou nenáročnosťou má minimálne nároky na materiálne vybavenie (priestory, výstroj, a pod.) a pre outdoorové  prostredie a jednoduché technické zručnosti  je  najefektívnejšou pohybovou aktivitou i nástrojom popularizácie politiky štátu, resp. jej zlyhania.

Šport pre všetkých je pojem známy vo svete viac ako 50 rokov. U nás má problémy dodnes. Možno  aj z obáv mobilizujúceho výrazu – pre všetkých – (namiesto pre našich?!) spolu s nenáročnou konkurenciou v postavení a požiadavkách. Zrejme aj preto bol nahrádzaný inými názvami najmä: masový šport, rekreačný šport, voľnočasová aktivita a pod. až po súčasnosť kde sa po termíne  šport pre všetkých mládeže (alogizmus) zachoval pojem šport pre všetkých so zameraním na mládež, čo je v podstate to isté.

Výkonnostný a vrcholový šport. Mladú generáciu u ktorej je dominantnou súčasťou životného štýlu, ešte dokáže, ako tak  motivovať k pravidelnému výkonnostnému športovaniu.  Športová reprezentácia svojou príťažlivosťou vytvára vzťah k národnému povedomiu je súčasťou politiky štátu i masovou zábavou,  čím si udržiava v spoločnosti prednostné postavenie. Jednostranné zvýhodňovanie vo financovaní diferencovaním na uznané, neuznané a ďalšie skupiny je nielen proti verejnému záujmu i ústavnosti, ale šport stále viac atomizuje, otvára k nezdravému biznisu a paradoxne škodí aj vrcholovému športu.

Od športu pre všetkých je výkonnostný aj vrcholový šport v priamej pôsobnosti (zdravotnej, sociálnej atď.) pre svoju náročnosť na výkon i zabezpečenie menej  efektívny. Vyššie náklady a náročnosť ho oprávňujú i napriek podpore od sponzorov  (pre atraktívnosť)  k väčšej avšak nie k výlučnej podpore od štátu. Športové zväzy  vhodné   pre šport  pre všetkých by sa mu  mali adekvátne venovať. Nie jednorazovými akciami,  ale pravidelnou činnosťou v kluboch  resp. oddieloch či už u mládeži ktorá sa nedostala do výkonnostnej starostlivosti  (aj pre iné záujmy), ako i dospelých a seniorov svojich bývalých aktívnych členov a ďalších záujemcov. Táto činnosť  by mala byť  dôležitým kritériom pre poskytovanie finančných príspevkov.

Šport vo svete sa rozvíja  v súlade so svetovými a európskymi dokumentami o športe a závermi  medzinárodných športových organizácií prijatých na ich najvyšších orgánoch s účasťou zástupcov zúčastnených krajín,  ktoré si ich rozpracujú do svojich podmienok. U nás je to pomaly vzácnosť.  Napríklad  ostatné zasadnutie ministrov pre šport (MINEPS VI, Kazaň 2017) s orientáciou na: integritu, inklúziu a intervenciu vlád.  Integrita u nás prevažne chápaná len, ako osobná nezvládla integritu územnú a tým i štruktúru športu v regiónoch. Namiesto inklúzie obyvateľstva športovaním čo najširších vrstiev, prevláda exklúzia venovaniu sa len minoritnej skupine (6% obyvateľstva Eurobarometer 2018).  Intervencia vlády končí už len neplnením programu vlády v športe nehovoriac o medzirezortnej koordinácii. Aj aktuálny  Strategický plán ENGSO (Európske mimovládne športové organizácie) na roky 2020-2023 schválený 14.-16.6.2019 , ktorý sa opiera najmä o rozvoj športu pre všetkých nenachádza u nás odozvu.  Zanedbanie najviac pociťujú nie odstrčené zbytky organizácií športu pre všetkých – čím by to mohlo byť zametené pod koberec – ale celé obyvateľstvo naše deti, rodičia, starí rodiča – my všetci.

Zotrvávanie prekrývaním symbolickými dotáciami a kampaňovitosťou v športe pre všetkých vytvára o Slovensku obraz zaostalej krajiny s nepochopením systému športu (medzinárodné mítingy, oficiálne štatistiky). Zanedbávanie má negatívne dopady na celý sociokultúrny systém, ekonomiku štátu a kvalitu života obyvateľstva. Je to vážny  politický a spoločenský problém, ktorému by si mali plne venovať štátne a verejnoprávne orgány, ako i športová veda, médiá a všetky športové organizácie.

Perspektívy: Východiskom by mala byť vízia v koncepcii športu   novej dekády realizovaná v programe akceptujúcom podmienky a potreby spoločnosti za podpory komplexnej reformy športu. Šport si musí svoje poňatie zosúladiť so svetovým športom a usporiadaným politickým systémom s vyjadrením miesta, postavenia a funkcie v spoločnosti od centra cez  regióny, obce, školy, pracoviská  až po zdravý životný štýl  obyvateľov. Reforma by mala sfunkčniť šport aktualizáciou legislatívy, inštitucionalizáciou vedy, vzdelávania, lekárskej starostlivosti, programového financovania, osvety s pohybovou gramotnosťou, komplexnou organizačnou štruktúrou, proporcionálnou infraštruktúrou, realistickým informačným systémom, atď., pri otvorenom a trvalom dialógu celej športovej obce namiesto pretrvávajúcej izolovanosti.

A o to ide aj v tomto texte  – popri informovanosti – poukázať  športovým organizáciám a športovým zväzom  na potrebu  chápať a riešiť vlastnú  problematiku aj cez vzťahy k ostatnej  športovej obci  a celej spoločnosti.

Stanislav Moravčík, dobrovoľník v športe pre všetkých.