Parlamentné voľby sú i príležitosťou k poohliadnutiu sa za uplynulým obdobím a hľadaniu východísk do ďalších rokov pre celú spoločnosť -šport nevynímajúc – (aj u nás ) k čomu má byť aj tento príspevok.
Náš šport potrebuje radikálne zmeny.
Šport na Slovensku i keď niekedy pôsobí dojmom úspešnosti – skôr dotvára mozaiku príbuzných oblastí školstva, vedy a zdravotníctva – v kríze. Šport nie sú len populárne, vrcholové podujatia a súťaže športových odvetví, ale vo verejnom záujme je to resp. mal by byť aj šport pre všetkých, školský šport a pohybová aktivita obyvateľstva. Aj preto by sa šport v súčasnom poňatí, štruktúre a pre upadajúce výsledky mal vzdať neúspešných praktík a cez filozofickú kinantropológiu a sociokultúrny kontext nájsť racionálny a efektívny model športu.
Hlavné problémy: Východisku z krízy nepomohol ani dlho očakávaný zákon o športe č. 440/2015 Z. z. , ktorý v úprimnej snahe o komplexný prístup nabalil na seba rôzne zadania a nakoniec aj byrokraciu. Postupne sa dostal pod politický tlak, čím sa otvorená a konštruktívna kritika takmer celej športovej obce a legislatívy väčšiny rezortov stala zbytočná, až nakoniec po vynútených novelizáciách stratil svoju podstatu. Je to signál volajúci po dôkladnej novelizácii alebo novom zákone.
Roztrieštené športové hnutie neakceptovaním vývoja športu vo svete i povrchnou starostlivosťou štátu a verejnej správy nespĺňa svoje poslanie v spoločnosti a neuspokojuje ani základné potreby obyvateľov po pohybovej aktivite a požiadavky na dôstojnú reprezentácii štátu. Súvisí to popri problémoch s legislatívou aj v nesystémovosti najmä ignorovaním základných dokumentov športu i Programu vlády SR 2016 -2020. Už len nefunkčnosť Rady vlády pre šport a jej komisií pozastavilo centrálne angažovanie odborníkov z vedy a praxe čím sa uprednostnila, ale i preťažila štátna administratíva. Ďalším zanedbaním programu vlády a jeho kontroly sa namiesto nadrezortného prístupu, otvoril priestor na presadzovanie skupinových záujmov.
Podobne dopadla aj koncepcia štátnej politiky športu 2012 – 2020, ktorá sa v skutočnosti skončila skôr ako začala. Nikto sa podľa nej neriadil ani na ňu neodvolal. Všetko podlieha akémusi „uponáhľanému“ marketingu, ktorý stačí nielen na ospravedlnenie chýb, absolutizáciu úspechov ale i priestor pre lobing.
Chýbajúci systémový prístup sa preniesol i do legislatívy. Športové poukazy pre zdravotne znevýhodnené deti a šport pre všetkých do 14 rokov (zo zákona) nahradili príspevky na šport detí do 18 rokov a športové poukazy do 23 rokov, čo už štát financuje. Namiesto financovania cez jedno centrum pribudol k ministerstvu školstva Fond na podporu športu a takmer aj ministerstvo športu. Infraštruktúru športu mal financovať Slovenský olympijský a športový výbor bez kompetencii na tento účel. Nesystémovosť pokračovala zmenou zákona o športe k profesionálnym športovcom a vyvrcholila kauzou Národný futbalový štadión.
Šport sa prezentuje len ako športové odvetvia, zväzy, kluby a ich úspechy. Dostáva sa do izolovanosti, stráca reflexiu, víziu a utápa sa vo vlastných chybách. Stráca sa členstvo, trpí výkonnosť, klesá záujem divákov a ubúdajú úspechy vo svete. Tým sa oslabuje jeho motivačný a výchovný vplyv i celý potenciál .
Najväčšie zlyhanie športu na Slovensku a do sveta volajúci problém predstavuje šport pre všetkých. I keď je všade vo svete v systéme športu súčasťou s ostatným športom je u nás zaradený až kdesi za tzv. neuznané športy. Predstavuje to žiadne, alebo minimálne dotácie (spolu so školským športom v štátnom rozpočte na šport na rok 2019 cca 1% čo je európsky a možno aj svetový rekord). Marginalizovaný šport pre všetkých a priori odsúdený k zániku sa nedostal ani k možnosti prezentácie a nedokázal nájsť silu k integrácii a vyjadreniu v synergickej koncepcii a jej realizácii. Neustále je považovaný len za akúsi voľno – časovú zábavu ponechanú na zanedbané a upadajúce dobrovoľníctvo bez aspoň základnej podpory.
Šport a jeho podsystémy: Úspešnosť športu závisí od funkčnosti systému športu v spoločnosti, ktorej základom je vyváženosť oboch podsystémov – výkonnostného s vrcholovým a športu pre všetkých. Šport pre všetkých svojou nenáročnosťou má minimálne nároky na materiálne vybavenie (priestory, výstroj, a pod.) a pre outdoorové prostredie a jednoduché technické zručnosti je najefektívnejšou pohybovou aktivitou i nástrojom popularizácie politiky štátu, resp. jej zlyhania.
Šport pre všetkých je pojem známy vo svete viac ako 50 rokov. U nás má problémy dodnes. Možno aj z obáv mobilizujúceho výrazu – pre všetkých – (namiesto pre našich?!) spolu s nenáročnou konkurenciou v postavení a požiadavkách. Zrejme aj preto bol nahrádzaný inými názvami najmä: masový šport, rekreačný šport, voľnočasová aktivita a pod. až po súčasnosť kde sa po termíne šport pre všetkých mládeže (alogizmus) zachoval pojem šport pre všetkých so zameraním na mládež, čo je v podstate to isté.
Výkonnostný a vrcholový šport. Mladú generáciu u ktorej je dominantnou súčasťou životného štýlu, ešte dokáže, ako tak motivovať k pravidelnému výkonnostnému športovaniu. Športová reprezentácia svojou príťažlivosťou vytvára vzťah k národnému povedomiu je súčasťou politiky štátu i masovou zábavou, čím si udržiava v spoločnosti prednostné postavenie. Jednostranné zvýhodňovanie vo financovaní diferencovaním na uznané, neuznané a ďalšie skupiny je nielen proti verejnému záujmu i ústavnosti, ale šport stále viac atomizuje, otvára k nezdravému biznisu a paradoxne škodí aj vrcholovému športu.
Od športu pre všetkých je výkonnostný aj vrcholový šport v priamej pôsobnosti (zdravotnej, sociálnej atď.) pre svoju náročnosť na výkon i zabezpečenie menej efektívny. Vyššie náklady a náročnosť ho oprávňujú i napriek podpore od sponzorov (pre atraktívnosť) k väčšej avšak nie k výlučnej podpore od štátu. Športové zväzy vhodné pre šport pre všetkých by sa mu mali adekvátne venovať. Nie jednorazovými akciami, ale pravidelnou činnosťou v kluboch resp. oddieloch či už u mládeži ktorá sa nedostala do výkonnostnej starostlivosti (aj pre iné záujmy), ako i dospelých a seniorov svojich bývalých aktívnych členov a ďalších záujemcov. Táto činnosť by mala byť dôležitým kritériom pre poskytovanie finančných príspevkov.
Šport vo svete sa rozvíja v súlade so svetovými a európskymi dokumentami o športe a závermi medzinárodných športových organizácií prijatých na ich najvyšších orgánoch s účasťou zástupcov zúčastnených krajín, ktoré si ich rozpracujú do svojich podmienok. U nás je to pomaly vzácnosť. Napríklad ostatné zasadnutie ministrov pre šport (MINEPS VI, Kazaň 2017) s orientáciou na: integritu, inklúziu a intervenciu vlád. Integrita u nás prevažne chápaná len, ako osobná nezvládla integritu územnú a tým i štruktúru športu v regiónoch. Namiesto inklúzie obyvateľstva športovaním čo najširších vrstiev, prevláda exklúzia venovaniu sa len minoritnej skupine (6% obyvateľstva Eurobarometer 2018). Intervencia vlády končí už len neplnením programu vlády v športe nehovoriac o medzirezortnej koordinácii. Aj aktuálny Strategický plán ENGSO (Európske mimovládne športové organizácie) na roky 2020-2023 schválený 14.-16.6.2019 , ktorý sa opiera najmä o rozvoj športu pre všetkých nenachádza u nás odozvu. Zanedbanie najviac pociťujú nie odstrčené zbytky organizácií športu pre všetkých – čím by to mohlo byť zametené pod koberec – ale celé obyvateľstvo naše deti, rodičia, starí rodiča – my všetci.
Zotrvávanie prekrývaním symbolickými dotáciami a kampaňovitosťou v športe pre všetkých vytvára o Slovensku obraz zaostalej krajiny s nepochopením systému športu (medzinárodné mítingy, oficiálne štatistiky). Zanedbávanie má negatívne dopady na celý sociokultúrny systém, ekonomiku štátu a kvalitu života obyvateľstva. Je to vážny politický a spoločenský problém, ktorému by si mali plne venovať štátne a verejnoprávne orgány, ako i športová veda, médiá a všetky športové organizácie.
Perspektívy: Východiskom by mala byť vízia v koncepcii športu novej dekády realizovaná v programe akceptujúcom podmienky a potreby spoločnosti za podpory komplexnej reformy športu. Šport si musí svoje poňatie zosúladiť so svetovým športom a usporiadaným politickým systémom s vyjadrením miesta, postavenia a funkcie v spoločnosti od centra cez regióny, obce, školy, pracoviská až po zdravý životný štýl obyvateľov. Reforma by mala sfunkčniť šport aktualizáciou legislatívy, inštitucionalizáciou vedy, vzdelávania, lekárskej starostlivosti, programového financovania, osvety s pohybovou gramotnosťou, komplexnou organizačnou štruktúrou, proporcionálnou infraštruktúrou, realistickým informačným systémom, atď., pri otvorenom a trvalom dialógu celej športovej obce namiesto pretrvávajúcej izolovanosti.
A o to ide aj v tomto texte – popri informovanosti – poukázať športovým organizáciám a športovým zväzom na potrebu chápať a riešiť vlastnú problematiku aj cez vzťahy k ostatnej športovej obci a celej spoločnosti.
Stanislav Moravčík, dobrovoľník v športe pre všetkých.